Publikačná činnosť členov Klubu

Matematik Novembra

Sedeli sme okolo okrúhleho stolíka v kancelárii profesora, rozprávali sa a popíjali čaj. Študenti jednoodborového štúdia matematiky v roku 1980 na Prírodovedeckej fakulte v Košiciach. Čaj nám urobil profesor matematiky Lev Bukovský. Kontroloval džbán čaju a priebeh debaty. Plný džbán a plnú debatu. Dolieval čaj aj debatu. Debatu o histórii matematiky, o histórii myslenia, o histórii civilizácii. Tak si pamätám na závany slobody ducha začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia. V tej miestnosti odznievali najmä otázky a často aj odpovede. Po štyroch rokoch štúdia sme vedeli, že otázky sú dôležitejšie.

„Viem, že si nebudete dlho pamätať rôzne definície a vzorce. Viem, že v živote budete pracovať v rôznych profesiách a iba málokto z vás bude profesionálnym matematikom. Napriek tomu, vo vás ostane to podstatné, čo vás táto škola, toto štúdium naučilo. Spôsob myslenia, spôsob uvažovania. Tento spôsob vám ostane navždy, nech už budete kdekoľvek a v akejkoľvek funkcii. Môžete sa na to spoľahnúť. Je to vaša sila.“ Aj takéto múdrosti sme ako študenti profesora Bukovského nasávali pred štartom do nášho pracovného života. Spomínam si na jeho odpoveď na otázku kto je najlepší súčasný matematik na svete. „To je taký matematik, ktorý sa vie o svojom najväčšom nevyriešenom probléme porozprávať s náhodným človekom na ulici.“ Táto jeho odpoveď je stále platná a vždy si na ňu spomeniem, keď sa nejaký odborník začne vyhovárať na nedostatok času, kvôli ktorému nemôže vysvetliť podstatu veci, podstatu problému na ktorý sa ho pýta moderátor v televízii.

Skutočný odborník vie odpovedať aj krátko a vie zrozumiteľne odpovedať aj laikovi.

Lev Bukovský bol človek slobodný duchom. Túto vnútornú slobodu si strážil a vedel ustrážiť. Jeho slobodu strážila matematika a jeho matematiku rozvíjala sloboda. Veľmi dobre o tom vedel. Preto neváhal s príležitosťou, ktorú nám ponúkol November 89. Táto šanca bola pre neho šancou rozšíriť vytrénovanú slobodu zo svojho vnútra smerom von, smerom k ľuďom a nechať ich nadýchnuť sa slobody a nasiaknuť ňou. Lev Bukovský bol človek Novembra. Bol ním z princípu, z princípu podstaty Novembra, podstaty slobody. Jeho jemnocit zacítil ohrozenie slobody hneď po druhých slobodných voľbách v roku 1992. Okamžitou reakciou bola účasť na tvorbe Košickej výzvy, ktorá toto ohrozenie krátko a jasne pomenovala. Lev Bukovský bol najznámejšou tvárou Košickej výzvy, ktorej odkaz stále platí. O slobodu treba stále usilovať, sloboda nie je samozrejmosťou, sloboda ľahko odchádza a ťažko prichádza. Tak si spomínam na Leva Bukovského – aktívneho ctiteľa slobody.

Lev Bukovský mal nad dverami svojej kancelárie nápis „Len volovi je všetko jasné.“ Pochybovať, pýtať sa, byť zvedavý, byť zdravo skeptický, nebáť sa hľadať a nachádzať, mať odvahu pokračovať a vytrvať - a to všetko slobodne.

Slobodne myslieť a konať. To je odkaz Leva Bukovského.

Som rád, že môžem byť jedným z nositeľov odkazu Leva Bukovského – matematika Novembra.

Lev, ďakujem Ti.

Miro Pollák, 30. 11. 2021

Členovia Klubu 89 citlivo vnímajú súčasnú napätú spoločenskú situáciu, ktorá je poznačená mimoriadne náročným bojom s pandémiou Covid-19, ale aj s extrémistickými prejavmi, usilujúcimi sa zneužiť krízovú situáciu. Súčasní reprezentanti štátu a všetci volení zástupcovia občanov by si mali byť vedomí obrovskej zodpovednosti a zasadiť sa za udržanie právneho poriadku, ale aj za obnovenie spravodlivosti a uskutočnenie viacerých reforiem, ako aj za naplnenie Plánu obnovy a odolnosti.

Je pochopiteľné, že v tejto súvislosti prebieha intenzívna politická polemika, podobne ako v iných európskych demokraciách. Znepokojuje nás však, ako sa pri tom šíri a stupňuje nevraživosť a manipulácie faktov cez sociálne siete a ako prebieha medzi volenými zástupcami nekonštruktívne, často vulgárne politické súperenie. Tieto javy prispievajú k bezprecedentnému prepadu dôvery občanov v správu vecí verejných a šíreniu skepsy.

Žiadame preto všetkých volených zástupcov občanov, aby sa svojimi postojmi zasadili za upokojenie situácie v spoločnosti a zlepšenie atmosféry v nej.

Vyzývame aj demokratickú verejnosť– nenechajme sa v dňoch, kedy si pripomíname Nežnú revolúciu z roku 1989 oklamať extrémistickými a protidemokratickými výzvami. Obhajujme hodnoty slobody a demokracie, aj našu príslušnosť k rodine demokratických štátov.

Apelujeme na každého občana – neodvracajme sa od verejného diania v našej republike, naopak – angažujme sa a požadujme od všetkých našich volených zástupcov, slušnosť, férovosť a dodržiavanie zákonov a Ústavy SR. Tým najlepšie naplníme odkaz Novembra 89.

Členovia Klubu 89

Vtedy, keď davy ľudí túžiaci po slobode zaplavili námestia po celej republike, keď sa začal zápas o slobodu, spravodlivosť a dodržiavanie ľudských práv a slobôd sme jednotne, s nádejou a vierou upierali zrak do budúcnosti. Boli sme hrdí na to, že nám osud doprial byť súčasťou tejto vysnívanej zmeny a boli sme presvedčení, že už neexistujú žiadne prekážky, ktoré by stáli v ceste úspechu a pokroku. Nepriateľa, ktorým bol predchádzajúci režim sme porazili - vybojovali sme si slobodu a demokraciu. Získali sme členstvo v prestížnych svetových a európskych organizáciách, stali sme sa rešpektovanou krajinou a za rokovacím stolom na medzinárodných fórach sme rovnocenným partnerom.

Za vyše 30 rokov sme si však vytvorili nového, veľmi zákerného nepriateľa, proti ktorému je ťažké bojovať. Sme ním totiž my sami, naša vlastná ľahostajnosť, pohodlnosť, strata ostražitosti a obozretnosti.

Po počiatočných úspechoch sme sa nechali unášať na vlne vlastnej výnimočnosti a demokraciu si začali mnohí postupne prispôsobovať svojej predstave. Slovo demokracia začali obratne skloňovať a skrývať sa za ňu tí, ktorí mali záujem presadzovať predovšetkým svoje individuálne záujmy. Demokracia sa okliešťovala, zdôrazňovala sa z nej len jedna časť- právo väčšiny (tej pri moci) a ostatné jej časti sa akosi opomínali. Zabúdali sme, že k právam patrí hlavne zodpovednosť a že ďalšou, neodmysliteľnou podstatou demokracie je dodržiavanie ľudských práv pre všetkých obyvateľov bez rozdielu.

Potreby občanov sa u nás dostávali postupne na okraj záujmu politikov a časť populácie začínala čoraz intenzívnejšie prežívať pocit sociálnej aj ekonomickej nerovnosti. Zabúdali sme na to, že medzi nami žijú aj ľudia, ktorí sú odkázaní na pomoc štátu a že na rovnaké zaobchádzanie a spravodlivosť majú právo všetci občania. Určité skupiny obyvateľov sa dostali na okraj záujmu spoločnosti a upiera sa im právo na dôstojný a plnohodnotný život. Za dôležité sme začali považovať len naše vlastné videnie sveta a to, čo nepoznáme alebo poznáme len okrajovo sme vyčlenili z našej mysle a nášho vedomia.

Ľahostajne sme sa prizerali na to, ako si časť populácie začala zamieňať demokraciu s anarchiou...máme predsa slobodu, nemusíme dodržiavať žiadne zákony ani predpisy. Demokracia nám dáva voľnosť, právo riadiť svoj život, nikto nám nemá právo diktovať, čo máme robiť, nepotrebujeme Európu, inštitúcie...sme svojprávni.

V snahe zakrývať narastajúce problémy sa politickí predstavitelia zahaľovali stále viac rúškom populizmu, sebeckosť, netoleracia, túžba po moci a bohatsve sa stali nielen akceptovanými, ale v niektorých prípadoch sme ich dokonca povýšili na šikovnosť a mimoriadnu schopnosť.

Podobné nepochopenie demokracie vidíme aj v iných, najmä postkomunistických krajinách - úpadok demokracie, nárast populizmu, pokles dôvery v inštitúcie, ale aj znížené vnímanie všeobecných práv a slobôd. Avšak to, že nie sme jediní a sú krajiny, ktorých problémy sú možno aj väčšie, nevyrieši tie naše vlastné.

V novembri 1989 sme si vybojovali demokraciu a slobodu. Je dôležité pripomínať si toto významné výročie, ale dôležité je aj využiť práve tieto dni na to, aby sme poukázali na doterajšie chyby a omyly, správne ich pomenovali a pokúsili sa hľadať riešenia na ich odstránenie.

Demokracia , sloboda a ľudské práva sú veľmi krehké a musí nám záležať na tom, aby sme si tieto hodnoty uchránili. Ak sa nám situácia vymkne z rúk, môže sa stať, že pri niektorom z budúcich výročí budú musieť naše deti a vnúčatá o tieto hodnoty znovu bojovať. A tento boj môže byť veľmi náročný.

Je preto aj na nás, pamätníkoch novembra 89 aby sme chránili a uchránili tú skutočnú, pravú demokraciu. Demokraciu, o ktorej sme v tých chladných novembrových dňoch všetci snívali.

Jana Kotová

Jeho predstavitelia sa stretli o deň neskôr, o 12.00 na Malej scéne SND, dali hnutiu názov Verejnosť proti násiliu a za jeho lídra zvolili Jána Budaja. Tento vývoj udalostí s obdivom kvitovali aj aktivisti českého Občianskeho fóra, ktorí prišli do Bratislavy dňa 20. novembra s cieľom iniciovať vznik slovenskej filiálky. S príjemným prekvapením len konštatovali, že na Slovensku už existuje VPN, ktorá vznikla 19. novembra 1989, o niekoľko hodín skôr ako OF.

Svoj podiel na rýchlosti vzniku VPN mala určite aj akcelerácia, ktorú priebehu nežnej revolúcie na Slovensku dalo pred 32 rokmi stretnutie umelcov u Miroslava Cipára. Rezolúcia z neho je zaznamenaná aj v knihe Keď sme brali do rúk budúcnosť , ktorá vyšla vo vydavateľstve Archa v roku 1990 a nesie titulok Dokument Nežnej revolúcie č. 1.

Miroslav Cipár – maestro ako sme ho medzi nami v užšom kruhu volali bol teda pri zrode demokracie v novembri 1989, presadzoval a šíril hodnoty slobody, porozumenia a spravodlivosti, ktoré mu boli vlastné. A práve 08. novembra, v mesiaci, ktorý je symbolom nežnej revolúcie nás zasiahla smutná a nečakaná správa o jeho odchode.

Keď sa stal Miroslav Cipár, krátko po založení Klubu 89 jeho členom, boli sme nesmierne radi a tešili sme sa, že máme medzi sebou takého vzácneho človeka. Počas posledných rokov sme sa stretávali, často aj v jeho ateliéri plnom krásnych umeleckých diel, viedli sme spolu dlhé diskusie, spolupracovali na spoločných projektoch...

Aj napriek veku bol duchom stále mladý, plný síl a pomáhal nám v úsilí spájať všetkých tých, ktorým sú blízke myšlienky Novembra, hodnoty, na ktorých vznikol Klub 89. Jeho nečakaný odchod nás preto zastihol nepripravených. S jeho múdrosťou, vedomosťami a skúsenosťami, ktoré bol ochotný odovzdávať mladým sme počítali pri realizácii ešte mnohých projektov. Žiaľ, osud rozhodol ináč a nám ostali len spomienky, v ktorých bude nášmu vzácnemu priateľovi patriť navždy nezastupiteľné miesto.

Všetci tí, ktorí sme ho poznali, boli sme jeho priateľmi, mali česť s ním spolupracovať a stráviť s ním nezabuditeľné chvíle sme vďační osudu, že nám to doprial. Spomíname a budeme navždy na neho spomínať len s útou a vďačnosťou.

Česť pamiatke Miroslava Cipára - umelca, výtvarníka, ilustrátora a vzácneho človeka!

Priatelia z Klubu 89

Som z tých posledných, ktorí by zabudli, ako hlúpo Richard Sulík povalil Radičovej vládu. S následkami, ktorých dedičstvo pociťujeme dodnes, a to vo viacerých oblastiach. A hovorím o hlúposti, lebo ani Sulík tým nezískal vôbec nič, pričom vysokú cenu za svoj prečin platí dodnes. A to obzvlášť pri riešení súčasného rozvratu v Matovičovej vláde.

Nezabúdať však neznamená byť zaslepená pri interpretácii aktuálneho rozvratu v stave pandemickej krízy. Situáciu, v ktorej to už dospelo do stavu predlžovanej agónie, odmietam vidieť ako dôsledok osobného sporu dvoch politikov – Igora Matoviča a Richarda Sulíka –, ako tvrdia niektorí zúčastnení politici a v posledných dňoch najmä predsedníčka Za ľudí, ale aj Jana Žitňanská a Juraj Šeliga. Sulík a Matovič podľa tohto výkladu „držia celú krajinu ako svoju rukojemníčku“.

V podobnom duchu sa nesú aj niektoré komentáre pripisujúce rovnaký diel zodpovednosti dvom menovaným kohútom na jednom smetisku. Považujem to za účelové u politikov, aj keď iné sú dôvody u Matoviča a jeho ľudí a iné u Remišovej a pozostalých „zaľudí“.

Účelové preto, lebo jeden z tých kohútov už opustil smetisko, tak ako bol sľúbil, kým ten druhý zase perfídne chytráči, zneužíva to, že podľa štandardných pravidiel vládnutia platí, že premiér podaním demisie, samozrejme, opúšťa vládu ako takú. Ako predseda najsilnejšej strany ďalej môže byť členom koaličnej rady tak ako ostatní predsedovia a po demisii s designovaným premiérom v tomto orgáne môže rokovať o novej podobe koalície. Trvať však na svojom zotrvaní vo vláde v novovytvorenom zbytočnom kresle vicepremiéra je výsmech v priamom prenose všetkým, čo očakávajú vládnutie v duchu ústavy a štandardných pravidiel hry, ktoré za 31 rokov samostatnej republiky dodržiavali dokonca aj Vladimír Mečiar a Robert Fico.

Preto keď počujem od Šeligu, že za celý súčasný marazmus a pretrvávanie vládnej krízy môžu dvaja chlapi, ktorí „sú zacyklení, ako keď si pes naháňa chvost“, čo je to isté, len inými slovami, ako tvrdia Veronika Remišová a po nej Jana Žitňanská, že Matovič a Sulík nesú rovnakú zodpovednosť.

Podobne alibisticky predseda parlamentu Boris Kollár (Sme rodina) v piatok vyhlásil, že by bolo načase, aby sa Matovič so Sulíkom dohodli. Namiesto toho, aby jeden z troch najvyšších ústavných činiteľov jednoznačne požiadal Matoviča, tak ako pani prezidentka, aby odstúpil z postu premiéra.

Tento výklad a postoj k riešeniu krízy – vyvodzovania zodpovednosti – mi pripomína výrok jedného prodekana v aule natrieskanej študentmi protestujúcimi proti brutalite štátnej moci voči študentom 17. novembra ’89 v Prahe. Na obhajobu establišmentu vyhlásil: „Som proti násiliu na obidvoch stranách.“ Tento výrok už ako minister zahraničia Mečiarovej vlády zopakoval pri prezentácii svojho postoja k Putinom prikázanému bombardovaniu Grozného.

V tejto situácii, keď sú po roku vládnutia už natoľko všeobecne známe dôvody, prečo by mal Matovič odstúpiť z premiérskeho kresla, že už ich netreba opätovne uvádzať, je pripisovať rovnaký podiel viny za súčasnú zamrznutú vládnu krízu obom menovaným politikom rovnako zaslepené a alibistické, ako bolo pripisovanie násilnosti študentom „s holými rukami“ a civilným obyvateľom v Groznom.

Na rozdiel od spomínaných účelových výziev, hoci motivovaných rôznymi pohnútkami, prezidentka Zuzana Čaputová z pozície svojej ústavne danej kompetencie dbať na chod ústavných orgánov vyhlásila, „že je nevyhnutné, aby Matovič svojou demisiou umožnil uzavrieť dohodu koaličných partnerov na rekonštrukcii vlády“.

Článok nájdete na: https://dennikn.sk/2330940/nie-zodpovednost-matovica-a-sulika-za-krizu-nie-je-rovnaka

Demokracia nemá byť iba volebným mechanizmom, ktorými sa istí jednotlivci, združení v politických subjektoch, dostanú k moci - k správe vecí verejných. Pre úroveň spravovania spoločnosti, pre úroveň vládnutia je kľúčový obsah a kvalita činnosti pri uplatňovaní zverenej moci, ako aj úroveň kvality odbornej starostlivosti pri príprave a realizácii riešení, ktorých cieľom má byť služba verejnosti.

Demokraticky zvolení politickí aktéri, ktorí sa voľbami - na základe verbálnych prísľubov a programov svojich politických subjektov - dostali k správe veci verejných, by sa mali podľa Ústavy usilovať "o uplatňovanie demokratickej formy vlády". Súčasťou princípov demokratickej formy vlády a občianskej spoločnosti je však i pripustenie verejnosti k participácii vo forme spolupráce so štátnou mocou na riešení otázok koncepčnej a legislatívnej povahy.

Idea legislatívne zakotvenej občianskej, odbornej participácie má slúžiť zvyšovaniu kvality spravovania spoločnosti a zlepšovaniu demokratického zriadenia. Spolupráca s občianskym sektorom má podľa Programového vyhlásenia vlády prebiehať „na princípoch partnerstva, rovnocennosti, transparentnosti a efektívnosti pri poskytovaní služieb vo verejnom záujme“.

Čítajte viac: https://www.aktuality.sk/clanok/865132/odborna-verejnost-ma-byt-pri-rozhodovani-nazor

Je nespochybniteľným faktom, že prostriedky z Európskeho fondu rozvoja by sa mali využiť prednostne na pomoc tým ekonomickým odvetviam, rozvoj ktorých bude nielen zárukou návratnosti vložených investícií, ale prispeje aj k rozvoju zelenej ekonomiky a udržaniu pracovných miest.

Je preto nepochopiteľné, že pri prebiehajúcich diskusiách o príprave reforiem, ktoré má obsahovať plán obnovy, sa vôbec nespomína odvetvie cestovného ruchu, ktoré spĺňa uvedené kritériá, má potenciál stať sa v budúcnosti hybnou silou slovenskej ekonomiky a navyše ide o odvetvie, ktoré bolo od prvých dní najviac zasiahnuté pandemickou krízou.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/22509833/a-kde-je-cestovny-ruch.html

Kúsok pravdy mal – najslávnejšie knihy za komunizmu naozaj boli tie zakázané.

Ale že by sme neovládali umenie škandálu? Omyl. Akurát, že sme ho nepestovali predčasne. Vyčkali sme, kým kniha alebo premiéra uzrela svetlo sveta – a škandál nasledoval.

Keď, napríklad, Rudovi Slobodovi vyšla Britva, zapil to, a potom s knihou v ruke podriemkaval v meste na lavičke. Prebudil ho nezrozumiteľný krik – bolo to v roku 1967, v čase týždňovej vojny, a okolo neho prechádzala arabská demonštrácia. Najhlasnejšie vykrikoval mladík, ktorého iný niesol na pleciach. Rudo sa zdvihol a stiahol krikľúňa nosičovi z pliec.

Vzápätí boli pri Slobodovi tajní, zatiahli ho pod najbližšiu bránu, a chceli vedieť, prečo to urobil. „My nemôžeme demonštrovať, a oni môžu?“ spýtal sa ich Rudo a jeho logika tajných tak očarila, že ho zase pustili.

Hneď zamieril ku mne, aby mi porozprával, ako „stiahol Araba z koňa“, a večer sme skončili v Klube spisovateľov, kde som to, ako Sloboda „stiahol Araba z koňa“, zase ja porozprával šéfovi klubu, pánu Zapletalovi.

O deň prídem do klubu, a pán Zapletal mi referuje: „A víte, čo vyvédol ten Sloboda? Po Bratislave išli Arabi na koňoch, a on skočil medzi nich a stáhol jedného z koňa.“

„Nie z koňa!“ naprával som nedorozumenie.

Pán Zapletal si to však už nedal vyhovoriť: „Tak teda z mulice, či čo to oni majú.“

Nechal som ho v tom. Vďaka nemu celá spisovateľská obec potom obdivovala Slobodov škandál s jazdeckou demonštráciou.

A bol by sa náš výtržník zachoval rovnako, aj keby Bratislavou tiahli Marťania. Hlavne si chcel vychutnať umenie škandálu.

Rudo občas hovorieval, že slovenská literatúra trpí nedostatkom samovrahov – vždy som ho vtedy zahriakol. Vedel som, že všetko, čo povie, je schopný aj spraviť. Ale v roku 1995, keď premýšľal, akým škandálom by oslávil premiéru svojej divadelnej hry Macochy, som bol ďaleko, ani z jeho blízkych nik nebol práve nablízku – a on to urobil. Doma v Devínskej. Šiesteho októbra to bude trinásť rokov.

Netreba škandál naháňať po exotických plážach. Dá sa urobiť, aj keď človek nevytiahne päty z domu. A nestojí svet. Stojí len život.

Pôvodne uverejnené v Sme v roku 2008,
neskôr v knihe Ľ. F., O nákazlivosti šťastia, (Ikar 2009)

V mesiacoch pred voľbami ešte doznievali obavy pesimistov zo zvratu vývoja: však Československo ešte stále okupovali sovietske vojská, represívne orgány neboli rozpustené, len ochromené, zjednotenie Nemecka vzbudzovalo obavy a zmluvne sa potvrdilo až v októbri 1990. Pre netrpezlivých občanov sa budúcnosť rodila pomaly. Voľby však definitívne potvrdili novembrové víťazstvo demokracie.

V posledných mesiacoch som si spomínal na tieto voľby často. Na jar 1990 som predkladal v SNR návrh zákona o zriadení ústredného orgánu štátnej správy pre životné prostredie. Po jeho schválení som bol na pár týždňov vymenovaný aj za šéfa úradu. Chceli sme plniť jeden z dôležitých cieľov VPN: zlepšiť ochranu životného prostredia. Po voľbách, a v nasledujúcom tridsaťročí, však pokračovalo devastovanie životného prostredia, síce v trocha inej podobe, ale s intenzitou, ktorú sme si vtedy ani nevedeli predstaviť. Stačí sa pozrieť na vyrúbané lesy, Donovaly, Demänovskú dolinu, zmárnené technické a kultúrne pamiatky, zohyzdenú krajinu, znečistenie odpadmi, ekologické záťaže PCB na východe Slovenska či ortuti v Rudňanoch, ktoré strašia dodnes, postup klimatickej krízy. Až po mnohých rokoch má teraz Ján Budaj ako minister životného prostredia a činiteľ Novembra 89, opäť možnosť pôsobiť v prospech našich pôvodných cieľov. A to len vďaka demokratickým voľbám, ktoré umožňujú, aj keď často veľmi oneskorene, vymeniť gaunerov a hlupákov pri moci.

Naša kostrbatá demokracia sa nerodila a nevyvíja ľahko. Ako nedávno poznamenal František Mikloško pri výročí volieb (Denník N, 8. júna 2020) "v skutočnosti sa to novembrové vzopätie skončilo omnoho skôr, zrejme 10. decembrom 1989." A naozaj, sotva sa uvoľnili opraty moci jednej strany, slobodní ľudia sa začali správať slobodne - v dobrom aj zlom. Do popredia vystúpila chamtivosť, predsudky, nekultúrnosť, nedostatok tolerancie a vzájomnej úcty. Vzopätie ľudí v novembri 1989 vzniklo spontánne, generálny štrajk mal len dve heslá, koniec vlády jednej strany a slobodné voľby, teda sloboda a demokracia, ale ako sa onedlho ukázalo, výklad pojmov bol rôzny.

Aktivita spontánnych hnutí sa rýchlo roztratila a začali vznikať nové politické hnutia a strany. Ich rýchly vznik, bez skúseností a bez znalosti politickej praxe v parlamentnej demokracii, boli úskalím nového parlamentu a vlády po voľbách 1990. Vládna koalícia VPN, KDH a DS bola hneď konfrontovaná s neočakávanými krokmi jednotlivých účastníkov koalície a s útokmi opozície. Miesto kľúčových problémov - ako bolo vyrovnanie sa s minulosťou a legislatívne základy ekonomickej transformácie - zmietali verejným životom zástupné problémy: falošné lustrácie, jazykový zákon, vzájomné doplácanie republík v spoločnom štáte, aféra s predajom Vysokých Tatier atď. Hneď po voľbách sa arcibiskup Korec vybral k osadiť pamätnú tabuľu prezidentovi Tisovi, opozícia navrhla a KDH odmietlo podporiť zákon o štátnom sviatku na pamäť SNP. Víťazné hnutie VPN, ktoré sa otriasalo v hlbokom vnútornom konflikte po škandále s lustráciami, nechcelo riskovať konflikt s KDH a zdržalo sa hlasovania pri zákone o SNP. Dodnes mám doma hŕbku listov od našich voličov, sklamaných a odsudzujúcich VPN za túto programovú zradu.

Premiér Mečiar, spočiatku podporujúci vládny program a spoločný štát, prepadol už na jeseň 1990 panike. Radikáli z Federálneho ministerstva vnútra sa chystali zničiť jeho kariéru falošným obvinením z údajnej spolupráce s ŠtB.

Mečiar sa spočiatku rozhodol podať demisiu, tri mesiace po voľbách. Rýchlo sa spamätal a prešiel do protiútoku. Postavil sa na čelo nacionalistov proti federálnym orgánom a rozvrátil hnutie VPN. Konflikt vyústil do jeho prvého odvolania z funkcie na jar 1991, po necelom roku od volieb. O funkciu som prišiel aj ja ako predstaviteľ opačného krídla vo vláde. Ako zvolený poslanec SNR som pokračoval v tejto funkcii. Mečiar sa postavil na čelo HZDS a zvíťazil vo voľbách 1992. O pol roka zanikol spoločný štát a Slovensko Mečiarovi zostalo napospas.

Keď dnes bedákame nad vládou oligarchov, rozkradnutým Slovenskom, hlbokým úpadkom právneho štátu, nemorálnosťou výšky dôchodkov politických väzňov a privilégií bývalých eštebákov, treba sa pozrieť na obdobie rokov 1990 a 1992. Vtedy sa premárnili príležitosti zástupnými problémami, hoci sme mali riešiť kľúčové problémy budúcnosti. Koľko energie sa minulo vo verejnom živote napr. na spor o jazykový zákon pod vedením Matice slovenskej? Aký význam mala snaha zákonom zakazovať používanie maďarského jazyka, keď sa dnes mladí Maďari a Slováci najčastejšie dorozumejú po anglicky? Od januára 1991 prišlo k liberalizácii cien a začínala ekonomická transformácia. Ceny stúpli o desiatky percent, životná úroveň klesla podobne, začali sa presúvať miliardové majetky. Dnešné ekonomické dôsledky koronakrízy sú oproti tomu omrvinka. Na Slovensku sa však diskutovalo o tom, ktorá republika na koho údajne dopláca v spoločnom štáte. Miesto vytvorenia legislatívy a právneho poriadku sa viedli vášnivé diskusie.

Rozdelenie federácie bol podobný nápad ako je dnes Kotlebovo úsilie vystúpiť z Európskej únie. Štát je iba organizačný útvar a podstatný je jeho obsah, náplň, uznávané hodnoty. V politike sa však vždy nájdu ľudia, ktorí bozkávajú vojenské výložky, stavajú čo najvyššie stožiare pre vlajky alebo túžia po vlastnej ŠPZ na aute. Prvé volebné obdobie končilo nástupom nacionalistov. Ich prívrženci z HZDS sa nám - federalistom - vyhrážali, že nás polejú aj s deťmi benzínom a zapália. Keď som prechádzal cez novembrové námestie SNP, tak babky demokratky skandovali "obesiť, obesiť" a mojej manželke pokladníčka v samoobsluhe vyčítala, že jej muž obhajuje Židov, Maďarov a Čechov.

Čas však plynie a dvakrát do rovnakej rieky nevstúpime. Podstatné je spoločné dedičstvo Novembra 89. Príchod slobody a demokracie do vtedajšieho Československa. Potvrdené bolo v prvých slobodných voľbách v júni 1990. Nikdy som nečakal, že sa na Slovensku dočkám zvolenia prvej ženy do funkcie prezidenta republiky. A akej skvelej! Vďaka demokracii. Preto sú aj spomienky na prvé slobodné voľby v roku 1990 pre mňa vzácne a trvalé. A som si istý, že nielen pre mňa.

Vladimír Ondruš
podpredseda vlády SR 1989 - 1991
poslanec SNR 1990 - 1992

Nedávno sformulovali naši najvyšší ústavní činitelia prezidentka, predseda parlamentu a predseda vlády vyhlásenie k zahranično politickej a civilizačnej orientácii Slovenska, v ktorom zdôraznili „príslušnosť SR k najvyspelejším štátom sveta, ktoré spájajú hodnoty slobody, demokracie, právneho štátu, ochrany základných ľudských práv a slobôd, dodržiavania medzinárodného práva, ale aj solidarity a vôle žiť a rozvíjať sa v mieri."

Je zarážajúce, že v krajine, ktorej najvyšší predstavitelia proklamujú, že usilujú o kompatibilitu s rozvinutými krajinami EÚ, prebieha diskusia v prestížnom hospodárskom periodiku o problematike financovania kultúry na tak zaostalej, odborne nekompetentnej a ponižujúcej úrovni.

Čím sú charakteristické najvyspelejšie štáty? Kultúrou, kultúrnou a vzdelanostnou úrovňou, ktorá sa premieta do ďalších segmentov v spoločnosti, do jej etiky, vzťahov. Úroveň krajiny stojí a padá na jej kultúrnej úrovni - na jej vzťahu ku kultúre.

V prostredí rozvinutej kultúrnej úrovne a vzdelania, ktoré sa premietajú do poznania sa darí vybudovať právny štát, uplatňovať ľudské a občianske práva, budovať solidaritu a funkčné sociálne prostredie. V štátoch, kde platí vymožiteľnosť práva a kde sú systémové opatrenia inteligentne synergicky nastavené sa darí ekonomickému rozvoju. Ten je prostriedkom k budovaniu kultúrnej, vzdelanej, eticky a materiálne rozvinutej spoločnosti.

Pod termínom kultúra sa v širšom slova zmysle rozumie súhrn výsledkov všeľudskej vzdelanosti a umenia, súhrn duchovných a materiálnych hodnôt utvorených tvorivou fyzickou a psychickou prácou v priebehu vývoja ľudskej spoločnosti, spôsob ich vytvárania, rozvíjania, osvojovania, uchovávania.

Od novembra 1989 sme nevenovali dostatočnú pozornosť na náležitý rozvoj kultúry a vzdelania v podmienkach demokracie v záujme nasmerovania našej krajiny smerom k dosahovaniu kultúrno civilizačnú úrovne rozvinutých štátov EÚ, ktorým sme sa chceli podobať.

Pri transformácii z totality do demokracie sme podľahli presvedčeniu, že je najprv treba samostatne riešiť kľúčové problémy politickej, ekonomickej a sociálnej transformácie. Koncepčné a systémové nastavenie rozvoja vzdelávania a kultúry tak každá vládna garnitúra odsúvala do marginálnej sféry.

Ambiciózne sa hlásime k príslušnosti k najvyspelejším štátom sveta, pričom nie sme ochotní naplniť obsah, ktorého komplexné napĺňanie je nevyhnutné pre dosahovanie štandardov kultúrno civilizačnej úrovne najvyspelejších štátov. Tieto svoje vysoké štandardy dosahujú adekvátnymi investíciami a funkčnými koncepčnými riešeniami, ktorých rozsah umožňuje, aby spoločnosť formovala kultúra a vzdelávanie. Práve vysoké štandardy vzdelania a kultúry sa v najvyspelejších krajinách zrodili v investíciách a systémových opatreniach, ktoré boli inteligentne nastavené v prospech etablovania kultúry a vzdelania ako základných civilizačných výdobytkov, ktoré tvoria tieto krajiny najvyspelejšími.

Koľko času z našich životov v tejto krajine musí ešte uplynúť, kým pochopíme tento kľúč, ktorý otvára cestu k príslušnosti k najvyspelejším krajinám?

Vo vládnutí každej z politických reprezentácií absentovala realizácia jasnej predstavy cieľového postavenia a priestoru pôsobnosti kultúry v modernom, rozvinutom a férovo spravovanom demokratickom štáte. Skúškou správnosti je, na akom stupni hierarchie spoločnosti sa vzdelanie a kultúra u nás nachádzajú a aké sú investície štátu do týchto oblastí.

Alebo si niekto myslí, že naše investície a systémové nastavenia fungovania vzdelávania a kultúry smerujú k úrovni najvyspelejších štátov, ktorým sme sa chceli podobať?

Je preukázateľným faktom, že financovanie kultúry po Novembri 89 malo napriek rastu HDP výrazne klesajúcu tendenciu. Ak mal štát záujem znižovať prostriedky na podporu rozvoja kultúry zo štátnych zdrojov, dodnes však nevytvoril právnu úpravu o financovaní kultúry, ktorá by umožnila kompatibilitu s európskymi štandardmi v oblasti podpory kultúry zo súkromných zdrojov.

„Objem prostriedkov, ktoré Slovenská republika na kultúru vynakladá má klesajúcu tendenciu, kým v roku 1993 tento podiel predstavoval viac ako jedno percento, postupne kleslo financovanie kultúry až na 0,4 percenta. (Výdavky štátu na kultúrne služby v rokoch 2009 - 2016 činili podľa Eurostatu 0,5 percenta). Spomedzi krajín V4 poskytuje Slovensko na kultúru najmenej prostriedkov." (...) „Aj keď má každý štát stále hlavnú úlohu a zodpovednosť za podporu kultúry, existuje široká paleta stimulov a systémov zavedených na povzbudenie podpory kultúry zo súkromných zdrojov. V tejto súvislosti je potrebné hľadať nové spôsoby, ako povzbudiť a zapojiť súkromný sektor do financovania umenia (najmä daňovým motivovaním) a prijatím zákona o sponzorovaní kultúry, ktorý by v Slovenskej republike stanovil presné podmienky financovania kultúry pre firemných a súkromných podnikateľov.“ (Parlamentný inštitút, Vývoj financovania kultúry za obdobie posledných 10 – 25 rokov, komparácia s krajinami V4, november 2018)

Vlády SR doteraz neboli schopné systémovo reagovať na požiadavky a potreby takého rozvoja kultúry a kreatívneho priemyslu, ktorý by dosahoval úroveň vyspelých krajín Európy. Kultúrny a kreatívny priemysel v EÚ s obratom viac ako 500 miliárd eur a so siedmimi miliónmi pracovných miest je pritom porovnateľný so segmentom reštaurácií a pohostinstiev. Generuje 2,5-krát vyššiu zamestnanosť ako automobilový priemysel, vytvára vyšší počet pracovných miest než sektor spracovania kovov a oceliarstva, chemický priemysel, či sektor telekomunikácií. Segment je príťažlivý pre mladých pracujúcich – spomedzi všetkých zamestnancov v kreatívnom a kultúrnom priemysle až 19 percent tvorí mladá generácia pod 30 rokov. Kreatívne a kultúrne odvetvia sa spoliehajú predovšetkým na lokálne pracovné sily, čím výrazne podporujú rozvoj domácej ekonomiky. Počas ekonomickej recesie v rokoch 2008 – 2012 zamestnanosť v kreatívnych a kultúrnych odvetviach stúpala ročne o 0,7 percenta, zatiaľ čo zamestnanosť celej EÚ klesala ročne o rovnakých 0,7 percenta. (Globálna štúdia EY o kultúrnom a kreatívnom priemysle)

Kultúrny a kreatívny priemysel predstavuje výrazný potenciál sociálneho a ekonomického rozvoja, v našej spoločnosti nedostatočne využívame benefity, ktoré prináša systémové nastavenie jeho fungovania.

„Jednou z priorít súčasných ekonomicko-politických stratégií Európskej únie (Slovensko nevynímajúc), je komplexné štúdium kultúrnej sféry a jej možného vplyvu na ekonomickú situáciu a rozvoj európskych krajín. Prienikom ekonómie a kultúry vzniká špecifická oblasť kultúrnej a umeleckej produkcie, ktorá sa dostala do popredia záujmu štátnych politík na celoeurópskej úrovni pod názvom Kultúrny a kreatívny priemysel. Je potrebné upriamovať pozornosť na význam oblasti kultúrneho a kreatívneho priemyslu ako sektora pre rozvoj celkovej ekonomiky štátu, ale aj na jeho prínos pre rozvoj inovácií ako významného faktoru hospodárskeho rastu štátu. (...) Je nevyhnutné zdôrazňovať význam kultúry nielen v systéme národného hospodárstva ale v spoločnosti ako celku." (Parlamentný inštitút, Vývoj financovania kultúry za obdobie posledných 10 – 25 rokov, november 2018)

Úplné vylúčenie podpory kultúry v dotačnom programe BSK signalizuje, aký majú naši reprezentanti politickej moci ku kultúre vzťah. Takéto niečo sa u nás deje v čase, keď najvyspelejšie štáty EÚ adresujú nemalé prostriedky po pandémii na podporu segmentu kultúry. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že práve počas pandémie dochádzalo k masívnemu využívaniu kultúrnych produktov, ktoré sa stali pre populáciu v izolácii priam útočiskom.

Podľa deklarácie prezidentky, predsedu parlamentu a predsedu vlády je dôležité „presadzovať, aby sa európske politiky stali súčasťou domácich politík a aby sa záujmy Slovenska uplatnili ako priority štátu vo vzťahoch s inštitúciami EÚ a európskymi partnermi“.

Kedy sa naši politici konečne odhodlajú dôsledne a komplexne nasledovať príklad najvyspelejších štátov tak, aby sa vzdelanostné a kultúru rozvíjajúce európske politiky stali reálnou súčasťou obsahu našich domácich politík?

Investície, legislatívne a systémové zmeny v prospech rozvoja kultúry na Slovensku sú nevyhnutnosťou pre nastolenie zásadných zmien v prospech rozvoja občianskej spoločnosti a pre smerovanie k príslušnosti k najvyspelejším štátom.

Príspevky do spoločenskej diskusie typu „Keď kultúra kričí viac ako ostatné sektory trpia“ sú signifikantným prejavom absencie základných faktov, neznalosti a vytláčania kultúry na okraj spoločnosti. Túto nekultúrnu, spiatočnícku a spoločensky škodlivú tendenciu treba už raz pre vždy vykázať za dvere.

Kultúrne a jednoznačne.

Anton Popovič

https://komentare.hnonline.sk/komentare/2169159-takuto-komunikaciu-treba-uz-vykazat-za-dvere

Nejaký, čo aj menej významný úžitok by však aj literát rád priniesol skôr. V čase, keď nielen deti ale aj ich rodičov, učiteľov a politikov zamestnáva problém diaľkového vyučovania, mladá novinárka zapojila do debaty aj mňa, keď zacitovala z mojej dávnej Básne na obranu detí:

								"Úradnú prácu robieval aj doma,"
								lekári po infarkte napíšu nám do karty.
								A každé dieťa každý večer čo má?
								Domácich úloh na tri infarkty.
							

Inšpirovalo ma to k sloganu "netýrajme deti úlohami, túto báseň sa naučia aj samy" a pod ním teraz ponúkam na facebooku slávne básne. Karanténa dáva aj skôr odrasteným deťom príležitosť, aby si ich prečítali znova. Zároveň tak robím prieskum ich obľúbenosti - a tu je doterajší výsledok. Vedie Maša Haľamová a jej krásna Balada - Pohnevali sme sa moje oči a ja.... Hneď za ňou nasleduje Rúfusova báseň Verše. Je krátka, odcitujem ju celú:

								Čítali a potom riekli: - Smutné.
								Svitlo už a svitlo bez teba.
								Už nám tvojej slzookej lutne
								v šťastí našom, synak, netreba.
								Nechcel som sa sebe koriť, smiešny.
								Nechcel som o plytkom bôli húsť.
								Cudzia slza svieti z mojich piesní.
								Cudzia rana horí z mojich úst.
							

Milan Rúfus v päťdesiatych rokoch minulého storočia vzdoroval socialistickému realizmu najprv mlčaním, aby sa potom stala prelomovou udalosťou jeho prvá zbierka Až dozrieme (1956) - a v nej najmä táto osemriadková báseň. Socialistický realizmus požadoval od poézie povinné oslavovanie "šťastného dneška" - poézia Milana Rúfusa sa proti tomu vzbúrila tým, že si vybojovala "právo na smútok". Neprešlo mu to len tak. Za svoje smutné verše bol predvolaný na koberec. Táto báseň je vlastne akousi malou divadelnou hrou, predvádzajúcou nám, ako sa "besedovalo" s básnikom v prvej polovici päťdesiatych rokov.

O čom svedčí obľúbenosť týchto dvoch básní? Pandémia prebúdza v ľuďoch odvahu a činorodosť aj vďaka tomu, že im nechýba v srdciach láska. A že nezabúdajú, aké - pandémii podobné - to bolo v dobe, keď vládla nenávisť.

Ľubomír Feldek

https://komentare.sme.sk/c/22405318/o-laske-a-pamati-v-case-pandemie.html

Som vďačný svojej žene, že vybavila militantné predvolebné témy – a mne nechala tému mierumilovnú.

Zhodou okolností 27. februára 2020 – teda priam v predvečer volieb – z iniciatívy Klubu 89 — ale hlavne pri príležitosti svojho storočného jubilea – Slovenské národné divadlo v spolupráci so Stálym zastúpením Slovenskej republiky pri Európskej únii uvedie v divadle Marni v Bruseli moju hru Nepolepšený svätec.

Je to hra, ktorá vznikla v dramaturgii Petra Kováča a v réžii Kamila Žišku a výbornú prácu v nej odviedli herci Matej Marušin v úlohe svätca a Richard Autner v úlohe diabla. Takisto ja som sa usiloval odviesť dobrú prácu. No táto hra je zároveň aj dokumentom a najväčšiu prácu na nej odviedol jej hlavný hrdina MUDr Silvester Krčméry. Svoj život, počas ktorého roky 1951 – 1964 strávil vo väzení, zasvätil predovšetkým boju za náboženskú slobodu, no stal sa pre nás aj symbolom boja za občiansku slobodu, za slobodu ako takú. Aj vďaka nemu sme dnes súčasťou slobodného sveta. V Bruseli teda zaznejú aj slová MUDr Silvestra Krčméryho. Povedal ich 24. júna 1954 pred súdom, keď mu hrozil trest smrti:

"My ľudí nerozdeľujeme! Ani podľa tried, ani podľa majetku a kabáta, ani podľa rasy alebo pôvodu, ale každý človek je pre nás druhým Kristom. S radosťou a hrdosťou ideme teda do väzení, a ak treba, aj na šibenicu… Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu."

Hľa, nemusí byť našou tvárou, ktorú ukazujeme svetu, len militantný predvolebný boj – je ňou aj láska k ľuďom a k pravde. Len pred voľbami na túto svoju krajšiu tvár zabúdame. Už aby bol marec.

Ľubomír Feldek

https://komentare.sme.sk/c/22321757/uz-aby-bol-marec.html

Na konferencii sa zúčastnil aj Miroslav Válek (vtedy už predseda federálneho Československého zväzu spisovateľov), ktorý komentoval môj prejav bonmotom: "Začal si U dvou koček a skončíš U dvoch levov." Aj redakcia Slovenských pohľadov mi hneď tam povedala, že moje vystúpenie sa im asi nepodarí uverejniť. Zareagoval som na to tak, že som sadol do auta a previezol som ten text do Budapešti. Tam som ho zveril do rúk svojej priateľke a prekladateľke Kláre Körtvélyessyovej a jej zásluhou vyšiel už hneď v najbližšom, 12. čísle časopisu Hitel (7. júna 1989) pod názvom Gondolatok egy tabu-témára a ako súčasť toho textu vyšla aj z môjho slovenského prebásnenia do maďarčiny prebásnená Jevtušenkova báseň Tankok a Prágai utcán.

Takýmto zvláštnym spôsobom bola po dvadsiatich rokoch po prvý raz publikovaná na území, ktoré ovládal Sovietsky zväz - a stalo sa to len pár týždňov po tom, čo nechýbalo veľa a Jevtušenko by bol už vtedy po prvý raz zavítal do Bratislavy. Zúčastnil sa totiž v Prahe na vernisáži výstavy svojich fotografií v Staromestskej radnici a stretol sa so svojimi čitateľmi vo vtedajšom Dome sovietskej vedy a kultúry. Bolo to 4. apríla – a 5. apríla sa chystal navštíviť aj Slovensko, kde (ako sa vyjadril vo svojom pražskom vystúpení) mu pred rokom (teda roku 1988) vyšla "najkrajšia kniha v živote". (Hovoril o knihe Len aby z toho niečo nebolo, a to ešte netušil, že roku 1987 vyšla v Bratislave kniha Aktívne svedomie, v ktorej bola zastúpená aj jeho poézia a ktorú zhabala Štátna bezpečnosť.) Cestu do Bratislavy mu však vtedy (vraj) prekazil obličkový záchvat.

Napriek tomu sa jeho bratislavská návšteva v metaforickom zmysle slova uskutočnila. Môj priateľ Milan Tokár urobil totiž na moje požiadanie s Jevgenijom Jevtušenkom interview v pražskej vinárni U dvou koček a to interview som potom predniesol v rámci svojho vystúpenia na konferencii Slovenských pohľadov 16. mája 1989. Ak sa nemýlim, Slovenské pohľady neuverejnili môj text ani po Nežnej revolúcii. No nevyčítam im to. Ak slovenskí čitatelia až dodnes tento text nepoznajú, je na vine aj moja vlastná roztržitosť.

Na tabuizovanú tému

Prejav na konferencii Slovenských pohľadov 16. mája 1989 v Budmericiach

Skrytou chrbticou tvorby každého spisovateľa, čo ako by chcel byť tematicky alebo formálne výlučný, len abstraktný alebo len intímny, je to, čo sa stalo za jeho života s národom a spoločenstvom, v ktorom žije. Aj keby sme pripustili, že môže mať vlastnosti alebo dôvody, oprávňujúce ho nevyjadriť sa ku všetkému hneď za horúca – právo spisovateľa vynechávať vo svojej tvorbe čo len jeden dôležitý stavec onej chrbtice nie je časovo neobmedzené. Vždy len dočasne totiž dokážu ostatné stavce suplovať neprítomnosť chýbajúceho – no napokon sa nekompletná chrbtica zrúti a od ulievajúceho sa spisovateľa sa národ odvráti.

Takýmto vynechaným stavcom, ktorý hrozí zrútením dokonca celej stavbe nášho literárneho diania za posledných dvadsať rokov, je 21. august 1968.

Nie že by sme na 21. august 1968 nereagovali v tej chvíli, keď nás ten zážitok zasiahol. Milióny ľudí, keď nie inak, tak svojím podpisom vyjadrili vtedy, čo cítili – a kto bol básnikom, napísal báseň.

Lenže tie básne – tak ako tie podpisy – to boli deti tej chvíle.

A potom prišlo dlhých dvadsať rokov, keď sa táto téma stala dôkladne zabetónovaným tabu. V tlači sa nemohlo objaviť ani slovo, ktoré by odporovalo oficiálnej verzii o kontrarevolúcii a internacionálnej pomoci. Dokonca ani slovo dubček s malým "d" sa nesmelo používať.

Ani sám Dubček sa nemal ako vyjadriť k obvineniam, ktoré sa za tých dvadsať rokov naňho navalili – iba ak prekročil platformu socialistických masmédií, a tým sa, pravdaže, vystavil ďalším obvineniam zo zrady a prechodu na antisocialistické pozície. Až nedávno, po prvý raz po dvadsiatich rokoch, došlo k prelomovej udalosti a Dubček mohol prehovoriť na socialistickej pôde – na pôde maďarskej televízie.

A pritom to, čo nazývam prelomovou udalosťou, by vlastne v období demokratizácie malo byť už aj u nás úplnou samozrejmosťou. Zdá sa však, že má naozaj pravdu Gorbačov, keď hovorí, že demokraciu sa všetci ešte len musíme učiť. Učme sa teda – a hovorme verejne o všetkom, aj keď nám nikto zatiaľ nedal povolenie o všetkom verejne hovoriť. Lebo k demokracii medziiným patrí aj to, aby človek takéto povolenie ani nepotreboval.

21. august 1968 sa stal a dodnes je traumou nielen pre nás – ale aj pre sovietsku spoločnosť a sovietsku literatúru. Aj pre ňu je to tabuizovaná téma, vynechaný stavec chrbtice, aj sovietski spisovatelia si uvedomujú, že prehovoriť na túto tému je podmienkou ich vlastného literárneho zdravia.

Obdobie glasnosti nám postupne otvára aj výhľady do "trinástych komnát" sovietskych spisovateľov, a tak sa čoraz častejšie presvedčujeme, že nejeden z nich, keď to nešlo inak, tak aspoň v rukopise dal najavo svoj postoj k tomu, čo sa stalo 21. augusta 1968.

Vlani som napríklad prekladal báseň z pozostalosti Vladimíra Vysockého Ja nikagda ne veril v miraži – medzitým báseň vyšla v časopise Ogoňok a aj môj preklad bol publikovaný v časopise Sovětská literatura. V básni je takéto štvorveršie:

								No hoci pri lumpoch som zvieral päsť,
								nelíšil som sa od nich ani málo.
								Veď zabolieť ma mala Budapešť
								a pre Prahu mi srdce puknúť malo.
							

S podobným postojom som sa odvtedy stretol aj v rukopisnej tvorbe ďalších básnikov, a medzi nimi pravdaže aj u Jevtušenka.

O tom, že Jevtušenko poslal v auguste 1968 protestný telegram, sa vedelo – potvrdil to nedávno aj on sám v interview, ktoré sme mali možnosť čítať v časopise Stern.

V prvom aprílovom týždni tohto roku navštívil Jevtušenko znova, po dvadsiatich piatich rokoch, aj našu krajinu, bohužiaľ len Prahu, v Bratislave sme ho 5. apríla čakali márne – návštevu u nás mu prekazil obličkový záchvat. Aj tak sme však boli zvedaví, čo Jevtušenko v Prahe k svojmu telegramu dnes dodá.

Samozrejme, aj keď Jevtušenko prichádzal odtiaľ, kde motory glasnosti bežia na vyššie obrátky než u nás, bolo by nedôstojné očakávať od neho, že povie za nás, čo sme povinní povedať si sami za seba. Nedôstojné – a nesprávne. K prestavbe predsa patrí aj to, že sa revolúcia už nevyváža.

Čo však Jevtušenko predsa len pokladal za potrebné povedať k tejto veci za seba, to v Prahe povedať nezabudol. Ako to zachytáva aj stenografický záznam jeho vystúpení – jednak na otvorení výstavy vlastných fotografií, ktorá bola hlavným dôvodom jeho návštevy, a jednak na literárnom večierku v Dome sovietskej vedy a kultúry – Jevtušenko v diskusii s publikom napríklad potvrdil, že okrem spomínaného telegramu napísal aj báseň Tanky idú po Prahe, ktorá dodnes patrí k jeho "najmilším deťom". A v užšom kruhu, na posedení po večierku, neváhal porozprávať ani o okolnostiach vzniku tej básne. Iste uvítate, ak vám prečítam záznam toho rozprávania, ako ho 4. apríla 1989 v pražskej pivárni U dvou koček urobil Milan Tokár. Pre poriadok vopred poznamenávam, že na otázku, či súhlasí s publikovaním, odpovedal Jevtušenko: "Robte si s tým, čo chcete."

Jevgenij Jevtušenko, záznam rozprávania v pražskej pivárni U dvou koček 4. apríla 1989:

Začiatkom augusta som bol u Šostakoviča a odohral sa medzi nami asi takýto rozhovor:

Jevgenik Jevtušenko: Dmitrij Dmitrijevič, prečo vy, taký geniálny skladateľ, komponujete všelijaké oslavné ódy, gratulácie, zdravice, a pod.?

Dmitrij Šostakovič: Zlomili ma. Slová nie sú dôležité, dôležitá je hudba. A v hudbe nikdy neklamem.

J. J.: Ale veď dávate príklad amorálnosti mládeži! Ak robí niečo také génius…

D. Š.: Opakujem, že som zlomený. Pozrite, tu mám list sovietskej inteligencie, v ktorom sa príkro odsudzuje konanie československej inteligencie…

J. J.: Vy to podpíšete?!

D. Š.: A čo mám robiť? Je mi to fuk. Som prvý tajomník Zväzu hudobných skladateľov RSFSR…

J. J.: Dmitrij Dmitrijevič, nepodpisujte to! Veď písmená sa môžu premeniť na naše tanky!

Šostakovič sa vzdialil, po chvíli sa vrátil a začal piť.

J. J.: Kde je ten list?

D. Š. Nepodpísal som ho

Neviem, čo sa stalo skutočne, či ho roztrhal, či ho skutočne nepodpísal… Musím sa priznať, že ja som vtedy neveril v možnosť násilného, vojenského zásahu v Československu.

V druhej polovici augusta 1968 som trávil so ženou dovolenku v Koktebele. Večer 20. augusta sme (Aksionov, Balter, Gladilin a ja) oslavovali Aksionovove narodeniny. Všetky naše rozhovory sa týkali Československa. Lámali sme si hlavu, aký môže byť ďalší vývin.

Ako najortodoxnejší socialista som ustavične opakoval, že vojenský zásah je vylúčený. Aksionov predpovedal, že ta pošleme naše tanky. Balter poznamenal, že kým hovoríme, naše tanky sú už možno tam.

Ráno 21. augusta Aksionov prišiel ku mne. Po včerajšku nás boleli hlavy, nuž sme sa pobrali na pivo. Na ulici sme stretli ukrajinského spisovateľa Šeremeta s tranzistorákom. „Počuli ste, chlapci? Naše tanky sú v Československu! Toľké roky sme ich kŕmili, a oni… Už dávno bolo načase urobiť to!“ V hrôze sme počúvali jeho rádio. Obaja sme stratili reč.

V jedálni sme si kúpili vodku (vtedy ju tam ešte predávali), naliali sme si ju do pollitrov. Bola horúčava, mlčali sme ako zarezaní a pili sme vodku. Aksionov sa rýchlo pripil. Po chvíli sme sa obaja rozplakali. Pili sme vodku a plakali sme. Ľudia v šóre s údivom pozerali na nás. Aksionova to onedlho rozčúlilo. Podišiel k ľuďom a zreval: „Viete, čo sa stalo?“ Mlčanie. „Naše tanky vošli do Prahy!“ Mlčanie. „Ste úbohí otroci. Zajtra začnú zatvárať vás!“

Viedol som ho domov, cestou vystrájal, vrhal sa na ľudí. Uložil som ho spať. Počúval som rozhlas. Podarilo sa mi vyladiť Prahu. Zrazu sa ozval Zikmundov hlas: „Žeňa Jevtušenko, počúvaj ma… Žeňa, pomôž nám, vyjadri sa…“ Hlas sa odmlčal.

Šiel som za vtedajšou ženou Gaľou. „Idem poslať telegram vláde.“ – „Vieš, čo z toho môže byť?“ – „Viem.“ – „Nuž choď, ak ťa zabasnú, pôjdem sedieť aj ja…“

Poslal som z pošty dva telegramy – veľvyslanectvu ČSSR v Moskve o podpore a solidarite, Brežnevovi protest. Dievčina za oblôčikom len vzdychala: „Ach, čo sa to len deje, čo sa deje…“ A telegramy prijala a odoslala.

Aksionov mi doma vyčítal: „Načo si im poslal telegram? Prečo si sa ponížil rozhovorom s tými ľuďmi?“ Namietol som: „Urobil som to z egoizmu. Chcem sa cítiť ako človek.“

Na druhý deň prišla uplakaná dievčina z pošty, že ju vyhnali z roboty, lebo prijala moje telegramy. Odišiel som do Feodosie, šiel som na KGB a žiadal som, aby ma prijal náčelník. Nechali ma štyri hodiny čakať. Keď som pohrozil, že ak ma neprijme, odletím do Moskvy a usporiadam tlačovku, prijal ma a obvinil ma, že dievča prepustili kvôli mne. Vyhrážal som samu všetkým možným. Na druhý deň dievčina pracovala.

23. augusta som napísal báseň Tanky idú po Prahe. U nás nikdy nevyšla, recitoval som ju xkrát priateľom, na rôznych vystúpeniach a koncertoch… Vyšla v anglickom preklade – bez štyroch veršov (o Manilovovi, Nozdriovovi a človeku v puzdre). Potom nám odmietli predĺžiť pobyt v Koktebeli. Vrátili sme sa do Moskvy, sedeli sme doma a pálili sme niektoré knihy, časopisy a papiere – čakali sme domovú prehliadku. Nič také sa nestalo…

A keď poznáme toto rozprávanie, patrí sa, aby sme poznali aj báseň, začínajúcu sa v ruštine takto:

								Tanki idut po Prage
								v zakatnoj krovi rassveta
								Tanki idut po pravde,
								kotoraja ne gazeta.
							

Ale ja vám ju radšej prečítam celú, vo svojom preklade:

								Jevgenij Jevtušenko
								Tanky idú po Prahe
								Hľa, tanky idú po Prahe -
								krvavé ráno černie práve.
								Hľa, tanky idú po pravde -
								nie novinovej, ale pravej.
								Hľa, tanky idú po nadšení,
								čo vykročilo z tupej schémy!
								Hľa, tanky idú po vojakoch,
								sediacich vo vnútri tých tankov.
								Bože môj, ako sa mi hnusia!
								Bože môj, aký pád, zas nový!
								Tanky - po tele Jána Husa,
								po Petöfim aj Puškinovi.
								Hľa, korbáč motorizovaný -
								kto právo mal ním ťať tak ostro?
								Naivný Manilov - už v dlani
								hrdielce tvoje zovrel Nozdriov.
								Chrapúnstvo korene má v strachu.
								Pogromistické chriapy - tu ste!
								Nič, len strach - zmiešanina prachu
								Nozdriova a človeka v puzdre.
								Svedomie, česť ste pošliapali!
								Tak ako netvor nenažraný
								to strach sa v puzdrách tankov valí
								a pancier chrapúnstva ho chráni.
								Aj po kryptách, aj po tých v lone,
								čo ešte narodia sa asi -
								ružence úradnických sponiek
								zmenené na tankové pásy!
								Som nepriateľom Ruska vari?
								vari som v detstve nebol šťastný,
								pchajúc nos v usoplenej tvári
								do milovaných tankov vlasti?
								Ako žiť, keď mi vieru berú,
								keď ako hoblíky tam v Prahe
								tanky idú aj cez tú vieru,
								že sú to ony. V detstve drahé.
								Kým nie som na poslednom súde,
								obrátiť sa chcem na potomstvo,
								bez ohľadu, čo so mnou bude,
								s jedinou jednou svojou prosbou.
								Nech bez náreku, s úctou k pravde,
								dajú mi na hrob nápis taký
								"Tu leží ruský básnik. V Prahe
								zadlávili ho ruské tanky."
								23. augusta 1968. Koktebeľ.
							

Keď som túto báseň prekladal, nemohol som si nespomenúť na vlastnú báseň Hodiny milosrdných bratov, ktorú v decembrovom čísle ročníka 1968 ešte stihli aj uverejniť Slovenské pohľady. Písal som tú báseň v tých istých chvíľach ako Jevtušenko svoju a začínala sa rovnakou myšlienkou ako Jevtušenkova:

								Šli zabiť pravdu - bola naším vzduchom.
								Zaťali - len krv detí vystrekla...
							

Myšlienky básnikov – i tisíce kilometrov vzdialených – bývajú rovnaké. Nečudo, že aj dnešné Jevtušenkove myšlienky korešpondujú s našimi.

Jevtušenko napríklad na svojom pražskom vystúpení povedal medziiným aj toto: "Stagnácia nepriniesla také kruté a vyzývavé procesy, končiace sa na popravisku, ako to bolo v stalinskej epoche – ale tiché hrdúsenie ľudí pod bránami bolo normálne. A to nie je pre literatúru o nič menej nebezpečné. Aj tak sa však domnievam, že literatúra, najmä tá jej časť, ktorá tvorí jej výkvet, odolala a nepodľahla stagnačnému bahnu, aj keď to často bolo veľmi ťažké."

Ešte vždy je to dosť ťažké.

Myslím si však, že ani výkvetu našej literatúry neostáva nič iné - len si splniť svoju povinnosť.

Pravda 01. júna 2019, s. 50 - 51
https://zurnal.pravda.sk/esej/clanok/514470-myslienky-vzdialenych-basnikov-byvaju-rovnake/

Jedným z našich posledných činov bol vznik Klubu´89. Miro Kusý bol jedným z jeho zakladateľov a hodnotových pilierov, na ktorých sme chceli stavať naše aktivity.

Aj napriek veku bol stále plný sily, až do posledných chvíľ svojho života pomáhal v úsilí spájať všetkých tých, ktorým sú blízke hodnoty a ideály Novembra 1989. Aj v Klube ´89 presadzoval hlavne myšlienku zapájania mladých ľudí. Bol im vždy nápomocný v úsilí rozpoznávať hodnoty, presadzovať a šíriť myšlienky slobody, demokracie a tolerancie medzi ich rovesníkmi.

Smutná správa o jeho odchode nás zastihla nepripravených práve vo chvíli, keď sme končili stretnutie Klubu, ktorého sa už pre zhoršenie zdravotného stavu nezúčastnil.

Diskutovali sme o projektoch zameraných na pripomenutie si 30. výročia Nežnej revolúcie. Pri ich realizácii sme počítali práve s ním, ako jednou z kľúčových osobností.

Žiaľ, osud rozhodol inak, a my sa musíme zmieriť s jeho odchodom. V spomienkach a pamäti nás všetkých, ktorí sme ho poznali, však bude mať nezastupiteľné miesto.

Človek môže mať v živote veľa priateľov. Môcť však považovať za priateľa a blízkeho spolupracovníka takého človeka, akým bol pán profesor Miroslav Kusý, bolo pre nás všetkých šťastím a poctou. Sme za toto šťastie osudu nesmierne vďační.

Česť jeho pamiatke!
Priatelia z Klubu 89

SME: https://komentare.sme.sk/c/22055939/spajal-tych-ktorym-su-blizke-hodnoty-a-idealy-novembra-1989.html#ixzz5fyGseZ6N8